“Takto sa dá nazvať súčasné riadenie spoločnosti. Kto má prednosť? No predsa inštitúcia! Zaujíma Vás prečo? Jednoduchá odpoveď: inštitúcie neprotestujú, nesťažujú sa a väčšinou sú plne lojálne aj pri plnení nezmyselných rozhodnutí.
Čo občan? V akej je pozícii? Je pre „vrchnosť“ vlastne dôležitý? Zdá sa, že z pohľadu súčasných predstaviteľov dôležitý nie je. Ak by bol, tak nik nespochybní jeho želanie organizovať referendum a rozhodnúť o ďalšom vývoji. Nehľadali by sa „bočné uličky“ a technokratické metódy ako zmariť ľudové hlasovanie, napr. zo strany pani prezidentky podaním na Ústavný súd. Áno, občan je ten, ktorý má rozhodovať o obsadení legislatívy a ktoré politické subjekty budú mať šancu riadiť REPUBLIKU.
A už sme pri tom: keď im nevyhovuje to, čo chce občan, nie je to pre nich dôležité. Zrazu ho nikto nepotrebuje a vysvetľuje sa mu, že skupinka pri moci tu musí zostať štyri roky. Argumentácia však má jednu podstatnú chybu: zákony prichádzajú prostredníctvom volených zástupcov, ktorí majú slúžiť práve občanovi!
Každý zlý zákon sa dá opraviť tak, aby bol človek na prvom mieste. Čo však vidíme? Technokratizmus pri riadení spoločnosti a úzkoprsé inštitucionálne rozhodovanie, ktorým inštitúcie riadia život občana bez diskusie s ním, bez záujmu o jeho potreby.
Aké je východisko? Jednoduché. Spolupráca s občanom na dennej báze, diskusia a hľadanie cesty na zlepšenie jeho sociálneho a ekonomického postavenia v spoločnosti. Áno, nie je to ľahká cesta, ale je jediná, ktorá môže spoločnosť zjednotiť a nie stále rozdeľovať. Hrdá spolupráca s občanom je to, čo Vám, priatelia, nielen Republika ponúka, ale aj dennodenne robí.”