Ruský prezident počas plenárneho zasadnutia Valdajského fóra hovoril o „zdravom, umiernenom a rozumnom konzervativizme“, na čo analytici zareagovali a začali špekulovať či pojem predstavuje novú, nosnú ideológiu. Interpretovať tento pojem ako ideológiu však nie je adekvátne.
Nejde ani tak o ideológiu, ako skôr o pragmatický manažérsky prístup ku škále výziev, ktoré sa objavujú uprostred globálnej systémovej transformácie, unilateralizmu západnej hemisféry a radikalizmu progresívnych revolucionárov.
Vladimir Putin hovorí: „V posledných desaťročiach sa mnohí zaoberali fantazijnými koncepciami a tvrdili, že úloha štátu je zastaraná, na ústupe. Globalizácia údajne urobila z národných hraníc anachronizmus a zo suverenity prekážku prosperity. Viete, povedal som to už predtým a poviem to znova. Toto hovoria aj tí, ktorí sa pokúsili otvoriť hranice iných krajín v prospech vlastných konkurenčných výhod…
Len suverénne štáty dokážu účinne reagovať na výzvy doby a potreby občanov. Podľa toho by každé účinné medzinárodné usporiadanie malo zohľadňovať záujmy a možnosti štátu, na základe toho postupovať a nesnažiť sa dokazovať, že by (štát) nemal existovať. Okrem toho nie je možné nikomu nič vnucovať: či už ide o princípy, ktoré sú základom spoločensko-politickej štruktúry, alebo hodnoty, ktoré niekto z vlastných dôvodov nazval univerzálnymi…
Dôležitosť pevnej opory v oblasti morálky, etiky a hodnôt v modernom krehkom svete dramaticky narastá. Hodnoty sú produkt, jedinečný produkt kultúrneho a historického vývoja každého národa. Vzájomné prelínanie národov rozhodne obohacuje, otvorenosť im rozširuje obzory a dáva nový pohľad na vlastné tradície. Ale proces musí byť organický a nikdy nemôže byť rýchly. Akékoľvek cudzie prvky budú aj tak odmietnuté, možno veľmi ostro. Akékoľvek pokusy vnútiť druhým svoje hodnoty s neistým a nepredvídateľným výsledkom môžu dramatickú situáciu len komplikovať a zvyčajne vyvolajú opačnú reakciu…
Už som spomenul, že pri formovaní našich prístupov sa budeme riadiť zdravým konzervativizmom. Bolo to pred pár rokmi, keď vášne na medzinárodnej scéne ešte nestúpali tak vysoko ako dnes, aj keď samozrejme môžeme povedať, že už vtedy sa zmrákalo. Teraz, keď svet prechádza štrukturálnym rozvratom, dôležitosť rozumného konzervativizmu ako základu politického smerovania prudko vzrástla – práve kvôli množiacim sa rizikám, nebezpečenstvám a krehkosti reality okolo nás…
Tento prístup nie je o ignorantskom tradicionalizme, strachu zo zmeny alebo stiahnutí sa do vlastnej ulity. Ide predovšetkým o spoliehanie sa na rokmi overenú tradíciu, zachovanie a rast obyvateľstva, realistické hodnotenie seba a druhých, presný súlad priorít, koreláciu nevyhnutnosti a možností, prezieravú formuláciu cieľov a zásadné odmietnutie extrémizmu ako metódy. Úprimne povedané, v blížiacom sa období globálnej rekonštrukcie, ktorá môže trvať dosť dlho a jej konečná podoba je neistá, je podľa môjho názoru umiernený konzervativizmus tým najrozumnejším spôsobom správania. Ľudia si skutočne cenia stabilitu, schopnosť žiť normálny život, prosperovať a sú presvedčení, že nezodpovedné túžby ďalšej skupiny revolucionárov nezvrátia ich ašpirácie…
Postoj, ktorý zastávame, je optimistický konzervativizmus. Na tom záleží najviac. Veríme, že stabilný, pozitívny vývoj je možný. Všetko závisí najmä od nášho vlastného úsilia. Samozrejme, sme pripravení spolupracovať s partnermi na spoločných, ušľachtilých veciach…
Keď hovorím o zdravom konzervativizme, vždy mi napadne Nikolaj Berďajev, ktorého som už niekoľkokrát spomenul. Bol to pozoruhodný ruský filozof a ako všetci viete, v roku 1922 bol vyhnaný zo Sovietskeho zväzu. Bol tak pokrokový, ako len človek môže byť, no tiež sa postavil na stranu konzervativizmu. Zvykol hovoriť (a ospravedlňte ma, ak necitujem jeho slová presne), že konzervativizmus nie je niečo, čo bráni pohybu nahor a vpred, ale niečo, čo vám bráni skĺznuť späť do chaosu. Ak pristupujeme ku konzervativizmu týmto spôsobom, poskytuje efektívny základ pre ďalší pokrok.“
V skratke, tento typ konzervativizmu sa javí ako pragmatické riadenie nevyhnutných procesov spôsobom, aby bolo možné chrániť štát pred mnohostrannou destabilizáciou a chaosom pri dosahovaní objektívneho sociálno-ekonomického pokroku. Medzinárodné zmluvy spolu s obyčajmi ako hlavné pramene medzinárodného práva vytvárajú určitý stupeň predvídateľnosti vo vzťahoch, čo znižuje možnosť konfliktov medzi štátmi.
Druhý dôležitý komponent je uznanie pokračujúcej úlohy štátu v medzinárodných vzťahoch a význam suverenity, keďže ani medzinárodné právo nemôže byť naplno uplatňované vo svete, kde sú štáty podriadené neštátnym aktérom, nadnárodným korporáciám alebo neúmernému vplyvu globálnych blokov. Štátna suverenita je základ usporiadania zakotveného v právnych zmluvách, a preto má vo všetkých aspektoch ruskej politiky prioritu.
Tretí pilier „zdravého, umierneného a rozumného konzervativizmu“ je rešpekt národných tradícií a hodnôt, ktoré sa v rôznych krajinách líšia. Cudzie filozofie nemožno vnucovať iným, keďže sa to ukazuje ako kontraproduktívne pre sociálno-politickú stabilitu. Radikálna „progresívna“ revolúcia v mnohých krajinách je ich vlastná voľba, ale pokusy agresívne ju exportovať predstavuje zámernú destabilizáciu, voči ktorej budú národy s totalitnou skúsenosťou z minulosti obzvlášť ostražité.
Manažérsky model, ktorým ruský prezident Putin upútal pozornosť na Valdajskom klube, je naliehavejší ako pred rokom. Cieľ obnoviť čo najväčšiu stabilitu medzinárodných vzťahov sa nejaví ani ako ideológia, ani ako „hurá metóda“, ale skôr ako systematický krok za krokom a seriózny prístup ovplyvnený vnímaním domácich pomerov a medzinárodného práva.