Jozef Viktorín (REPUBLIKA): Kto tu stráca rozum?


Generál Jozef Viktorín v statuse zo dňa 29. novembra píše: “Stretnutie generálneho tajomníka NATO s poľským prezidentom v Bruseli potvrdilo viac než aktéri chceli povedať. Výzva Bielorusku kvôli migrantom a Rusku kvôli Ukrajine je neúprimnou hrou, ktorá neprispieva k pokoju v Európe.

Rinčanie zbraňami v histórii tu už bolo. Rusko je pre západ protivník, pre horlivejších dokonca nepriateľ. Slovenskí europoslanci vraj liberálneho razenia a eurokomisári dodávajú, že sú „znepokojení provokáciami Ruska blízko ukrajinských hraníc.“ Vážení, dodám, že Vám chýba spätná väzba a objektivita. Nie, neprekvapujete, práve naopak. Ale zrazu vidíme údiv a prekvapenie aj na tvárach západných diplomatov, ak protivník reaguje protikrokmi? Čo si to vôbec dovoľuje? Vravia…

Zo skúsenosti viem posúdiť racionalitu rokovaní, obzvlášť medzi Ruskom a NATO. Viete, kde bol vždy problém? Filozofia spolupráce nemôže byt skrytá za jalovými rečami. Už je potrebné pochopiť, že tieto stretnutia nemôžu byť o švédskych stoloch, ani 2 deci vína výhradne medzi „svojimi“. Musia mať jasné výsledky, ktoré budú obe strany sporu rešpektovať. Táto realita sa dotýka všetkých aktérov, či už Poľska, pobaltských krajín, a to bez ohľadu na ich historickú skúsenosť. Aj oni vedia, že len dobré susedské vzťahy sú zárukou bezpečnosti a agresívna politika tu nemá miesto.

Nemožno sa čudovať prítomnosti ruskej armády na vlastnom území a pri hranici s Ukrajinou, keď vidíme aké investície vo forme zbraní a munície sú dodávané Kyjevu zo strany západných partnerov. Ani činnosť misie NATO na Ukrajine nezostáva nepovšimnutá. A narúšanie hraníc zo vzduchu alebo na mori je brnkaním na nervy a hrou, kto viac vydrží. Toto nikto nepotrebuje.

Jediná potreba je používať normálny, zdravý rozum. Lebo pri súčasnom pohľade na niektoré nadnárodné štruktúry sa zdá, že existuje jeho nedostatok. A ako sme na tom my? Jednoducho sme „nosiči vody“ pre veľkých hráčov, a to nielen účasťou v pobaltskej misii, ktorá (či chceme alebo nechceme) je pre ruskú stranu nepriateľským aktom zo strany NATO. Nie hrozbou, ale aktom, ktorý pre Slovenskú republiku nemusí byť v budúcnosti prospešný.

Naše sily musia byt pripravené chrániť Slovensko, slovenských občanov, a k tomu prispôsobiť aj výcvik. Nie sa vybíjať v dobrodružnom šachu veľkých, ale skôr sa pokúšať jeho nebezpečné vášne tlmiť.

Mier je tá najdôležitejšia misia pre našich vojakov, ministra, vládu a všetkých veliteľov. Avantúry typu „však nám niekto pomôže“ sú len nepochopením postavenia a úloh OS SR v tomto procese. Nie je čas na signálnu diplomaciu, ale na diplomaciu bez zlých úmyslov, ktorá pomôže všetkým.”