Videli sme čo dokáže koalícia pri schvaľovaní obrannej dohody urobiť. Ísť proti občanom, proti Slovensku. Je zaujímavé ako si šli nohy polámať pred voľbami, keď chceli ľudí presvedčiť, že oni sú tí, ktorí Slovensko posunú.
Áno posunuli. Slováci budú dlho doma iba hosťom. Hosťom, ktorý nedokáže vo vlastnej krajine cítiť istotu domova, pokoj a radosť. Nervozita zo strany ministra obrany bola donebavolajúca. Výrok, že bol pripravený odstúpiť, bol jasnou deklaráciou ministra ako vníma slovenskú suverenitu a štátnosť. Mimochodom, jeho odchod by tak či tak potešil celé Slovensko a len hŕstka tzv. bezpečnostných analytikov by vyronila slzu. Prišli by totiž o flek.
Žiaľ, aj takýchto politikov máme a nie jedného. Pani prezidentka splnila svoj sľub a dohodu o obrannej spolupráci okamžite podpísala. Poviete si, v poriadku, veď to sľúbila. Áno, to je fakt, ale rýchlosť akou to urobila ju predurčuje byť súčasťou atletického tímu. Po prvýkrát jej reakcia odrážala všetko, len nie to, čo deklarovala: byť prezidentkou všetkých občanov bez ohľadu na názor. Videli sme aká je jej predstava o realizácii tohto sľubu. Dôležité však je, aby občan nezabudol. A verím, že nezabudne!
Slovensko prehralo možno jednu bitku, nie však vojnu. Občania pochopili (a verím tomu, že áno), že chod Slovenska môžu skutočne určovať oni a nie druhotriedni politici. V tomto politickom marazme vidím určité svetlo nádeje. Tým je generálny prokurátor Maroš Žilinka, zásadový a prinášajúci právny názor k spomínanej dohode, ktorý odráža názor občana a hlavne chráni suverenitu SR.
Republika tento boj o Slovensko, občana a jeho bezpečnosť nevzdáva a bude pokračovať. Dohoda o obrannej spolupráci s USA totiž neodráža to, čo je nám Slovákom vlastné: pokoj, mier a pohostinnosť, ktorá srší z nášho charakteru.