Situácia posledných rokov odhalila, aké krehké sú globálne dodávateľské reťazce. Nie sú to len abstraktné pojmy, ale realita, ktorá môže byť mnohými spôsobmi narušená. Keď Ever Given uviazol v Sueze len na 
dní, lodný priemysel platil $400 miliónov za hodinu (!) a svet nedostatkom kritického tovaru.
Súčasná koalícia 
Číny a 
Ruska prináša dohodu, s ktorou sa môže vyhnúť ekonomickej blokáde a následkom amerických snáh o odrezanie Európy od ruských energií. Potvrdením sú slová Georga Friedmana. Pre Európu to je problém. O koľko väčší problém budeme mať my, snáď s najvyššou mierou závislosti na ruskom plyne a stámiliónmi ročne, ktoré tečú do rozpočtu vďaka dnešnému tranzitu do Európy, všetci tušíme.
Čo na to ignoranti a amatéri vo vedení štátu? Neprejavujú hlboké znepokojenie, ani citlivé vnímanie. Nech ľudia zaplatia za náhradu akúkoľvek sumu. Zvoleným funkcionárom to za plnenie inštrukcií stojí.
Čína ako najväčší spotrebiteľ energií môže kúpiť od Rusov všetko, čím uspokojí domáci dopyt, stabilizuje ruskú ekonomiku a vytvorí vzájomnú závislosť. Môže byť partnerstvo hnacou silou diania u nášho suseda? Ak áno, uprostred chaosu nebola jedna vec preskúmaná. Ak by sa totiž Rusko mohlo spoľahnúť na podporu Číny a na pákový efekt pri využití potravinových dodávateľských reťazcov, obe centrá by menili dynamiku moci.
Pakt o rope a plyne môže limitovať účinok sankcií a ich uplatňovania (na rozdiel od plných účinkov na naše peňaženky), ale v skutočnosti sú to poľnohospodárske aspekty, o ktoré by sa malo 
Slovensko i svet zaujímať. Význam ukrajinskej úrodnej pôdy pre globálne dodávky obilia si zaslúži pozornosť v súvislosti s tým, že konflikt povedie k zvýšeniu cien a kontrola nad exportom k širším dôsledkom.
Doplňme, že kým ťažbu uhľovodíkov možno okamžite zvýšiť na rôznych miestach, pri obilí sa nedá postupovať rovnako a ani veľká expanzia nedokáže nahradiť produkciu, ktorú Rusko dnes kontroluje priamo či nepriamo. V ukrajinskej situácii je tento faktor prehliadaný. Čo sa nakoniec udeje? Vzájomné uznanie územných nárokov s ukazovákom, ktorý smeruje na Taiwan? Bývalý prezident Trump nie je jediný, kto na to upozornil.
Strategické zisky by tiež mohli priniesť krízu potravinovej bezpečnosti v štátoch ako Jemen, Líbya, Libanon, Srí Lanka a Sudán, ktoré sú (okrem iného) závislé od 
ukrajinského obilia a krátkodobé oneskorenie dodávok môže spôsobiť problém. Keď nie sú uspokojené ani základné potreby, vzbura je prirodzený efekt. Situácia tak vie poslúžiť ako rozptýlenie pre každého, kto by neváhal dať 
„humanitárne“ miliardy z daní vlastných občanov. Nemusíme ukazovať prstom, kto si cez soft power zvykne kupovať vplyv.
Čína ako jeden z najväčších dovozcov navyše môže dovážať pšenicu z Ruska, od najväčšieho exportéra. Zvyšná ponuka na uspokojenie dopytu vie prísť z Európy, Austrálie a Kanady. Dohoda však umožňuje Európu a ďalších vyšachovať, čo by bola rana nielen pre Kanadu, ktorá klesla o 34% od roku 
.
To je rok, keď Čína doviezla 4-násobok kukurice a očakáva sa ďalší rast, čo spôsobí trvalý tlak na globálnu ponuku. Spočiatku to znie ako dobrá správa pre amerických farmárov, ktorí súperili s ukrajinskými pri exporte do Číny a medzitým ich predbehli. No ďalšími producentmi, ktorí sa radia medzi najväčších vývozcov, sú 
Brazília a 
Argentína. Brazília, ktorej prezident Jair Bolsonaro navštívil Moskvu, aby hovoril o poľnohospodárstve a vyhlásil solidaritu s Ruskom. Argentína sa pripojila k čínskej Novej hodvábnej ceste. A to ešte nehovoríme o vzťahoch s ďalšími regiónmi (Afrika, stredná Ázia) a téme jadrového paliva, vzácnych kovov atď.
Mimochodom, potenciál eurázijských vzťahov chápe 
Nemecko i 
Francúzsko, ktoré síce odsudzuje ruské kroky, ale na druhej strane podporuje posilnenie obchodu smerom na východ.
Poľnohospodárske a energetické dohody Číny a Ruska tak môžu tvoriť poistku. Samozrejme, nie pred pompéznymi kázňami nášho „my to zvládneme“ a „aby ľudia radi platili dane“ premiéra, ktorý nemá ani tušenia. Americkí predstavitelia vedia, že Peking informoval Moskvu o nezasahovaní do plánu, pričom získava možnosť na uspokojenie domáceho dopytu spôsobom, ktorý oslabuje pozíciu 
USA a EÚ. Tým umožňuje využitie dohody pre vlastné ambície. To osobám, ktoré zdôrazňujú euroatlantickú jednotu, tragicky uniká. Oni si pripíšu dobrý bod u tútorov a občan zaplatí…
Kontrola globálneho potravinového dodávateľského reťazca by mohla skutočne modifikovať svetovú ekonomiku a geopolitickú dynamiku, čo znie nevinne dovtedy, kým nebudú poloprázdne obchody s cenami, o ktorých sa nám nesnívalo.
No a teraz hádajme spoločne. Ako dopadnú štáty, ktoré vlastné poľnohospodárstvo rozbili a ešte sa chvália prepojenosťou trhov, resp. závislosťou na druhých? Ako to zvládnu krajiny, ktoré si tieto kapacity zachovali a upevnili ich? A nakoniec, čo ak na celý euroatlantický priestor doľahne potravinová (alebo energetická) kríza? Budú ostatné krajiny zachraňovať vlastných občanov alebo budú veľkodušne zachraňovať Slovensko? Koaličné esá nás presviedčajú, že budú zachraňovať nás. Ale kto by im ešte veril?
Na pozadí všetkých udalostí v medzinárodnej politike sa hrá o budúcnosť Európy a naša vláda stále nechápe, že jej kroky nás vracajú späť, resp. nútia ľudí prijímať veci, ktoré sú im cudzie. Vláda ukazuje (ako obvykle) neschopnosť rozumieť širším súvislostiam, ale schopnosť prijímať rozhodnutia, ktoré sú v cudzom záujme. Slovenským záujmom je totiž udržať a hľadať pre našich občanov tie najvýhodnejšie a najstabilnejšie dodávky strategických surovín.