„Belehrad sa nepridá na žiadnu stranu, a to napriek výzvam Európskej únie, aby sa ašpirujúce členské štáty pridali na stranu Bruselu a sprísnili ekonomické obmedzenia voči Rusku… Čo chcú západné krajiny? Aby sme zabudli na naše národné záujmy, pretože to niekomu prospieva? Hovorí sa o voľbe strany. Nie! My máme stranu: záujem Srbska. Bombardovalo nás 19 krajín NATO a dávali na nás sankcie. My sme na nikoho sankcie nepoužili, pretože neveríme, že niečo menia. Môžete vyvíjať tlak na Srbsko, ale toto je náš úprimný názor!“ povedal v apríli pre Financial Times srbský prezident Aleksandar Vučić.
Európska únia sa obvykle prezentuje ako „spolok rovnocenných“, ktorý zohľadňuje záujmy a obavy súčasných i budúcich členov. V rámci právneho systému EÚ to formálne vyplýva z článku 4 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, kde sa uvádza: „Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch.“
Na papieri je teda každý členský štát rovnako dôležitý. Realita je samozrejme odlišná. Asi nikto neverí, že Nemecko a Francúzsko sú brané bruselskou byrokraciou s rovnakým rešpektom ako Slovensko alebo Malta. Fenomén sa však týka krajín strednej a juhovýchodnej Európy všeobecne. Sľubovaná „európska perspektíva“ západného Balkánu je prinajlepšom otázna vzhľadom na zaobchádzanie byrokracie a severoatlantických spojencov s regiónom.
Srbsko si od roku 1991 prechádza „západným obliehaním“, ktorý rozložil Juhosláviu a pokračoval ďalšou fragmentáciou. EÚ rada pomohla Spojeným štátom pri dosahovaní ich cieľov. Výsledok: niekoľko bombardovaní za pár rokov, desaťtisíce obetí, takmer milión utečencov, ekonomická a sociálna devastácia a stagnácia. 22 z 27 členských štátov EÚ uznalo Kosovo a bruselskí komisári sa snažia presvedčiť aj ďalších.
Brusel formálne nestanovil uznanie Kosova ako podmienku členstva, hoci to mnohokrát naznačil. Pred pár dňami však prekročil aj túto hranicu, keď Európsky parlament prijal rezolúciu, ktorá podmieňuje srbské členstvo „naliehavým plnením“ sankcií proti Rusku, ako aj uznaním nového štátneho útvaru. Požiadavky sú leitmotívom pre ďalší rozhovor a Vladimír Bilčík (zhodou okolností zo Slovenska) nalieha, aby Srbi „plne spolupracovali“ s Bruselom. Európsky parlament tiež „vyjadril poľutovanie nad tým, že päť členských štátov EÚ (vrátane Slovenska) ešte neuznalo jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova a sú opäť vyzvaní, aby tak urobili.“
Prirodzene, pre Srbsko sú tieto podmienky absolútne neprijateľné a možno ich považovať minimálne za neslušné. Obrátenie sa proti Rusku a objať dlhodobých „kolonizátorov“ (vo forme soft i hard power) nedáva z historickej skúsenosti zmysel. Zrejme žiadna srbská vláda by takýto krok nedokázala ani politicky prežiť. Aj vzhľadom na to, že väčšina Srbov si uvedomuje potrebu vzťahov smerom na východ a nechce sa stať súčasťou Európskej únie, ktorá ich vydiera ešte pred vstupnou bránou. Uznesenie Európskeho parlamentu teda znamená, že postup Srbska do Európskej únie minimálne na určité obdobie zamrzol.