EÚ svojim postojom ku konfliktu medzi Izraelom a Palestínou potvrdzuje, že na dvoch stoličkách sa naozaj sedieť nedá. Na jednej strane útoky Hamasu na Izrael, rovnako plány na zastavenie pomoci Palestíne odhalili nezhody medzi členskými štátmi EÚ a zmätok v inštitúciách EÚ.
Potvrdila sa nejednotnosť EÚ a je zrejmé, že Blízky východ je ďalšie vojnové ohnisko, ktoré EU nevie zahasiť. Čo to znamená?
Slabosť EU. Hlavne ich vedúcich predstaviteľov, ktorí nedokážu stanoviť jasnú politickú líniu, ktorá by sa opierala o politiku jednotlivých národných štátov. Tu totiž nejde iba o názor EU ako zoskupenia, ale o to, či má niekto záujem počúvať názory každého jej člena.
Niekde sa akoby zabudlo, že problém Izrael – Palestína je dlhodobý. Jeho riešenie nespočíva vo vyhláseniach, ale v reálnych krokoch, ktoré budú odrážať stanoviská oboch strán konfliktu. A eventuálne budú viest k vytvoreniu štátu Palestína zo všetkým čo k tomu patrí.
Jednou z chýb EU je jej neustála snaha koordinovania svojich stanovísk s USA, čím vysiela signál o vlastnej slabosti. EU z môjho pohľadu premrhala šancu byt negociátorom riešenia konfliktu. Aj toto potvrdzuje, že EU, ak má prežiť, musí riešiť otázky, ktoré obyvateľov Európy skutočne trápia.
Veď napríklad taká migračná vlna z postihnutých oblastí môže európske krajiny položiť na kolená. A práve migrácia a migračná politika je achilovou pätou EU. Koniec koncov to už cítime aj na Slovensku. A toto je potrebné okamžite zmeniť, lebo pakt o migrácii a azyle situáciu nerieši, skôr dostáva členské štáty pod tlak.
Systém tzv. solidarity je iba východiskom z núdze ale nerieši podstatu – skutočne zastaviť migráciu. A tak sa mi na pery tlačí otázka, kde je bezpečnosť občanov Európy? Lebo podceňovanie procesov na Blízkom východe sa v Európe môže veľmi negatívne prejaviť a Európskej únii veľmi vypomstiť.