Nedeľné debaty znova ukázali kto nám to preboha vládne. Či už minister financií, ktorý asi neverí ani sám sebe; štátny tajomník Klus, podľa ktorého najlepší vianočný darček je vakcína; no a hviezda nedele – pani prezidentka.
Mohli sme si vypočuť všetko možné, len nie aké sú riešenia z úrovne vedenia štátu. Ako vlastne chcú pomôcť občanovi? Plné ústa populizmu ako chcú, ale nemôžu, lebo konflikt pri našej hranici. Ako musíme pomáhať matkám a deťom z Ukrajiny, s čím súhlasím a určite je im potrebné pomáhať zvlášť teraz. Avšak my sme stále Slovenská republika a aj Slovensko má mužov, matky, deti. Nie? SR nie je vo vojnovom stave, a preto starostlivosť o občana a miera empatie k jeho pocitom by mala byť prioritou.
Taktiež v priamom prenose počúvam od pani prezidentky, že lídri musia držať spolu. Úplne som stratil reč. Lídri? Kde? Na Slovensku? Nežartujte. Zatiahli ste nás do sociálneho marazmu a stavu pokusného ostrova pre všetkých výskumníkov. Dozvedeli sme sa tiež, že slovenskí občania si neprajú prítomnosť amerických vojakov s Vašim dodatkom, že „veď to občana prejde“. Vážne si myslíte, že prejde? Ja si to nemyslím.
Občan pre Vás nie je dôležitý. Nikdy nebol a ani nebude, hoci sa tak pred voľbami tvárite. Odkaz pre Vás: pôsobíte tak, akoby ste nevedeli, že žijete na Slovensku. Tu s nami. A pritom jediný rozdiel medzi nami a Vami je len ten, že vy ste vo funkciách a občan nie. O tomto však paradoxne rozhodol občan a nie vy. Toto si zapíšte! Vy ste totiž iba jeho predĺženou rukou. Nič viac, nič menej.
Neskrývajte sa za vzletné slova, že „pomáhame“ dodávaním zbraní. Ani slovo o diplomatických krokoch medzinárodného spoločenstva. Lídrom sa človek nerodí, ním sa stáva, a to práve v krízových a hlavne kritických okamihoch dejín. Vy ste sa lídrami ani nenarodili, ani ste sa nimi nestali. A prepáčte, vôbec nemáte predpoklady sa nimi niekedy stať. Čo nakoniec nie je také zlé, lebo občan vie, že by ho mohla čakať pozitívna budúcnosť, avšak určite nie s Vami.
Nadstraníckosť prezidentky sa dávno stratila, keď v poslednej dobe už nerobí takmer nič iné ako vyťahuje jednu z opozičných strán s komentárom, či je prijateľná podľa toho, nakoľko má blízke názory s vládou a jej rodnou stranou. Selekcia tak neprípustná od hlavy štátu, čo už občana nemôže prekvapiť. Aj keby akokoľvek dobre hrala svoju úlohu.
Viete… to, čo sa deje blízko našich hraníc je zlé, ale skutoční lídri už dnes rozmýšľajú čo sa bude diať po skončení konfliktu. Ako bude fungovať spoločnosť, aké bude postavenie občana, aká bude jeho bezpečnosť v uliciach, aké budú ekonomické možnosti atď. A ešte niečo. Cítil som z Vás strach. Strach z toho, či splníte všetko, čo od Vás čakajú vaši tútori a chlebodarcovia. Nezabúdajte, každá hra raz končí. Aj tá Vaša a verte, potlesk Vás nečaká.