To, čo dokážu vymyslieť progresívci v 21. storočí, je tragédiou pre súčasné i budúce generácie. Hovoriť, čo všetko musí Slovensko pre Ukrajinu urobiť, je aroganciou k občanom. Rozprávať o stavaní železničného koridoru, keď nám tu horia lokomotívy a modernizácia železníc neprebehla za celú dobu existencie SR, je prinajmenšom na žltú kartu s výstrahou pre Šimečku. On totiž vôbec nerieši čo potrebuje Slovensko a ako zlepšiť život ľudí. Len trepe dve na tri ako pomáhať cudzím záujmom za každú cenu.
Toto chce vládnuť na Slovensku. Bez myšlienky, ale so snahou vždy presadzovať záujmy iných ako slovenských občanov. Ako sa hovorí: aký otec, taký syn. No ruku na srdce. Toto ľudia chcú? Nemyslím.
Dôležité bude v prvom rade myslieť na Slovákov a Slovensko. Až potom na suseda, ktorý je traumou takmer pre každého. Totižto naše problémy nikdy nebudú problémom Ukrajiny, tak ani ich problémy neriešme my.
Budovateľské reči nechajme za sebou. Veď už existuje skúsenosť v prípade podielu slovenských firiem na „budovaní Iraku a Afganistanu“. Viete aký bol? Žiadny! Takže chlapci, ktorí zahraničným (a ani tým domácim) veciam nerozumejú, nech sa zaoberajú niečím iným. Napríklad ich obľúbeným hľadaním nových pohlaví.