“Po ukončení afganskej výpravy a rétorických výkyvoch európskych byrokratov mnohí dúfajú, že s myšlienkou strategickej nezávislosti by sa Európa viac nezúčastňovala vojnových dobrodružstiev amerického partnera.
Funkcionári vyzývajú, aby sa robilo „viac“ pre rozvoj strategickej autonómie, vrátane sformovania Initial Entry Force v počte 5000 vojakov. Predseda Európskej rady Charles Michel predpokladá zvýšenie akčnej schopnosti a vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell si medzitým povzdychol, že „Spojené štáty už nie sú ochotné bojovať vo vojnách za iných“.
Zámerom nie je zasahovanie v zahraničí obmedziť, ale zintenzívniť ho v rámci záujmov najsilnejších európskych štátov (prevažne na území bývalých kolónií, viď Guinea dnes). Želaná strategická autonómia tak nemusí znamenať menej vojnových ťažení, ale práve viac (naoko) samostatných akcií. Externý vplyv na európskej pôde pôsobí. Posledný výrazný dôkaz je Nord Stream II, dotlačenie Únie akceptovať „prímerie“ a anulovať väčšinu sankcií.
Pozornosť Bruselu je rozptýlená v celom okolí, vrátane rozmanitej geografickej škály ako východná Európa, Balkán, západná Ázia, Arktída a severná/západná Afrika. S týmto vedomím je iluzórna predstava, že by Brusel pôsobil autonómnym štýlom a v rozpore s americkými záujmami v ktorejkoľvek z geostrategických zón. Celý plánovací priestor vojenských operácií je totiž pod vedením NATO, nie EÚ. Na silné bruselské slová o samostatnej zahraničnej politike sme však už zvyknutí.
Jemná európska kritika vojnových ťažení a spôsobu ich ukončenia zámerne predkladá dôvod na tvorbu sily, ktorá údajne bude „stabilizovať blízke (európske) susedstvo“. Dlhodobé účinky sa však ukazujú rovnako destabilizujúce. Najmä v prípade rastúceho vplyvu Nemecka, ktoré by spolu s ďalšími vplyvnými „hráčmi“ mohlo zatiahnuť celý blok do zbytočných konfliktov, a to aj pomocou hlasovania kvalifikovanou väčšinou namiesto jednomyseľného rozhodovania členských štátov.”