“Varšava bola nedávno „odrezaná“ svojim nemeckým a americkým spojencom uzavretím dohody o Nord Stream II a dostáva sa aj pod tlak ich médií. Washington Post apeloval, aby sa politici postavili poľským plánom na získanie kontroly nad protivládnym vysielačom v americkom vlastníctve, ktorý vedie kampaň proti súčasnej poľskej vláde,” komentuje Marián Ďuriš z hnutia REPUBLIKA.
“Súčasne začal dánsky partner zdržovať stavbu 𝗕𝗮𝗹𝘁𝗶𝗰 𝗣𝗶𝗽𝗲 (Baltského potrubia), projektu strategickej infraštruktúry na vytvorenie nového koridoru pre dodávku plynu. Po dokončení v októbri 2022 by mal prepravovať zemný plyn zo Severného mora do Poľska cez Dánsko. Existujú zmienky, že Dáni stavbu zdržujú nie úplne z vlastnej vôle.
Poľské vedenie sa ocitá v nevýhodnej geostrategickej situácii. V Európe je lídrom ostrej, protiruskej rétoriky a zároveň si iniciatívne vyžiadalo príchod amerických vojsk na vlastné územie. A ďalšia rana hrozí práve od amerického spojenca, ktorý potenciálne pripraví „pakt o neútočení“ s Ruskom, ktoré bolo zámienkou pre prítomnosť 𝗨𝗦 𝗔𝗿𝗺𝘆 v Poľsku.
Nemecko je účastník procesu, ktorému nevyhovuje rast Poľska, ani iniciatíva Trojmoria pod vedením Varšavy, ktorú bývalá Trumpova administratíva (na rozdiel od súčasnej) podporovala ako kľúčovú vyrovnávaciu silu v európskej geopolitike. Iní považujú túto iniciatívu za nárazníkovú zónu, zamýšľanú pre prípadný konflikt s východnými mocnosťami.
Poľsku hrozí nátlak na púšťanie väčšej časti suverenity z rúk a zmenu vlády, ktorá by bola nahradená niekým pre zahraničie vhodnejším. Pred pár mesiacmi sa na politickej scéne znovu objavil byrokrat a eurofederalista 𝗗𝗼𝗻𝗮𝗹𝗱 𝗧𝘂𝘀𝗸.
Najmenej príjemný fakt znie, že táto geopolitická realita bola čiastočne predvídateľná a poľská konzervatívno-vlastenecká vláda sa jej mohla pohodlne vyhnúť, nebyť upnutia na jednu stranu. Stále nie je neskoro, no vyjednávacia pozícia už nemusí byť komfortná. Rusko si dobre uvedomuje, že od partnera v horšej strategickej situácii môže žiadať viac. V hre je aj Čína ako vyvažujúca sila proti USA, čo nedávno predviedla susedná Ukrajina.
Vládny PiS nemá veľa príležitostí. Len sa rozhliadnuť po okolitých možnostiach ako tlak zmierniť. Nie je vylúčený scenár Turecka, člena NATO, ktorý sa pragmaticky obrátil smerom na východ v odpovedi na bezprecedentný západný tlak pred pár rokmi, aby prežil snahu o zmenu režimu.
Nie je to o sympatiách, ani o ideálnej voľbe. Hlavný záujem každého štátu by mala byť sebazáchova a medzinárodné vzťahy sú hra s nulovým súčtom. Hra s pozitívnym súčtom je možná len vo výnimočných prípadoch. Uvidíme kam sa nakloní mocenská rovnováha u našich severných susedov.”