Zväčša eurofederalisti, ktorí sa snažia spolok členských štátov pretvoriť na superštát, oživujú desaťročia starý návrh o európskej armáde.
Výzvy po nadnárodnej sile, ktorá je súčasťou predstieranej snahy „dosiahnuť strategickú autonómiu“ od Spojených štátov, vedie Emmanuel Macron, ktorý sa v rámci kampane chce dostať do pozície lídra Európy.
Macron nehovorí, že chce spolu s Nemeckom mať po ruke ďalšiu silu pre presadzovanie vlastných záujmov najmä v bývalých kolóniách. Ako dôvody uvádza stiahnutie amerických jednotiek z Afganistanu, nespoľahlivosť USA, rastúci tlak na Európu v otázke Číny a (čo asi najviac ublížilo parížskej hrdosti) „zabudnutie“ na Francúzsko v protičínskom AUKUSe v Indopacifiku. Aj americký minister zahraničných vecí víta ideu európskych síl, len „nesmú ohroziť existenciu aliancie a záujmy USA v Európe.“
Mnohé štáty sú znepokojené radom otázok od finančných nákladov, žoldnierskej povahy, právomocí velenia, tvorby paralelnej štruktúry až po národnú suverenitu. Preto sa zdá, že spoločná armáda EÚ má ďaleko od reality, hoci mediálne nafúknutie „hybridnej“ migrácie z východu (a zámerné opomínanie migrácie z juhu) chce slúžiť ako zámienka.
Kým idea euroarmády koluje v priestore od 50.rokov, termín „strategická autonómia“ sa v diskusiách používa minimálne od výzvy Európskej rady v decembri 2013. V júni 2016 sa objavil v dokumente 𝗔 𝗚𝗹𝗼𝗯𝗮𝗹 𝗦𝘁𝗿𝗮𝘁𝗲𝗴𝘆 𝗳𝗼𝗿 𝘁𝗵𝗲 𝗘𝘂𝗿𝗼𝗽𝗲𝗮𝗻 𝗨𝗻𝗶𝗼𝗻’𝘀 𝗙𝗼𝗿𝗲𝗶𝗴𝗻 𝗮𝗻𝗱 𝗦𝗲𝗰𝘂𝗿𝗶𝘁𝘆 𝗣𝗼𝗹𝗶𝗰𝘆, kde sa hovorilo o „schopnosti Európy presadzovať mier a bezpečnosť v rámci svojich hraníc, aj mimo nich.“ Toto módne slovo (ako ho nazval Dave Keating) v prejavoch pravidelné opakujú nemeckí, francúzski a bruselskí byrokrati, ktorých striedajú rovnako horliví obhajcovia americkej prítomnosti v Európe.
Dôležitou prekážkou je neochota vlád investovať do obrany, čo s krízou prináša ešte väčšiu potrebu financií v dôležitejších segmentoch. Samotné Nemecko (ktorému by s Francúzskom prospela tvorba európskej armády najviac) minulo v roku 2020 na obranu 1,53% HDP, Taliansko 1,41%, kým Španielsko len 1,02%. 
Nemecký Bundeswehr je navyše v mimoriadne smutnom stave, čo dokazuje parlamentná správa (2019) o nedostatku kritického vybavenia a pripravenosti na historicky najnižších úrovniach. Článok Der Spiegel z mája 2018 odhalil, že iba 4 zo 128 stíhačiek Eurofighter sú pripravené na boj a na konci roka 2017 pre nedostatok údržby nebolo k dispozícii ani jedno zo 14 veľkých dopravných lietadiel nemeckého letectva. V októbri 2017 hovorca nemeckého námorníctva potvrdil, že všetkých 6 nemeckých ponoriek bolo v doku na opravu. Vo februári 2015 nemecké ministerstvo obrany priznalo, že vojaci boli tak nedostatočne vyzbrojení, že počas cvičenia NATO v Nórsku museli použiť namiesto guľometov metly.
Veľká časť viny padá na nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, ktorá sa počas rokov vo funkcii spoliehala na „obranný dáždnik USA“ a Ursulu von der Leyenovú, ktorá bola v období 2014-2019 nemeckou ministerkou obrany predtým ako ju „povýšili“ do čela Európskej komisie. Dnes chce budovať európsku armádu, hoci ako nemeckú ministerku obrany ju sprevádzali škandály, klientelizmus, zlé hospodárenie a rodinkárstvo.
Francúzsko s 300 tisíc členmi aktívneho personálu a najväčšou armádou v Európe zostáva regionálnou mocnosťou, nie globálnou. V septembri 2021 RAND vo veľkej štúdii 𝗦𝘁𝗿𝗼𝗻𝗴 𝗔𝗹𝗹𝘆 𝗦𝘁𝗿𝗲𝘁𝗰𝗵𝗲𝗱 𝗧𝗵𝗶𝗻: 𝗔𝗻 𝗢𝘃𝗲𝗿𝘃𝗶𝗲𝘄 𝗼𝗳 𝗙𝗿𝗮𝗻𝗰𝗲’𝘀 𝗗𝗲𝗳𝗲𝗻𝘀𝗲 𝗖𝗮𝗽𝗮𝗯𝗶𝗹𝗶𝘁𝗶𝗲𝘀 𝗳𝗿𝗼𝗺 𝗮 𝗕𝘂𝗿𝗱𝗲𝗻𝘀𝗵𝗮𝗿𝗶𝗻𝗴 𝗣𝗲𝗿𝘀𝗽𝗲𝗰𝘁𝗶𝘃𝗲 dospel k záveru, že francúzska armáda trpí nedostatkami, ktoré robia jej schopnosť zvládnuť intenzívny, konvenčný konflikt „obmedzenou“. Čelí výzve, pokiaľ ide o pripravenosť v dôsledku škrtov a úsporných opatrení, nízkeho počtu zbraňových systémov a finančného bremena zámorských operácií. Vzdušné sily trpia obmedzenými kapacitami a chýba im strategická letecká doprava. Námorníctvo s jednou lietadlovou loďou má „problémy s pripravenosťou a zásoby munície sú nízke“. Zo správy vyplýva, že armáda by potrebovala desaťročia príprav a masívne navýšenie rozpočtu, aby vytvorila reálny základ pre európsku armádu.
Poľsko, ktoré je proti tomuto nápadu, pretože by „oslabil armády členských štátov NATO“, plánuje zdvojnásobiť počty ozbrojených síl a výhrady má takisto Belgicko s nákupmi americkej výbavy, čo znamená, že v budúcnosti budú belgické a poľské armády zrejme viac integrované so Spojenými štátmi a NATO, nie s hypotetickou euroarmádou.
Európska rada napriek tomu poverila šéfa zahraničnej politiky EÚ Josepa Borrella vypracovaním písomného „strategického kompasu“, dokumentu s 3 hlavnými účelmi:
. formulácia spoločnej analýzy hrozieb EÚ – pri ktorej už dnes môžeme predpokladať, že za hrozbu bude označené Rusko, Čína a tzv. dezinformácie a hybridné hrozby;
. posilnenie bezpečnostnej a obrannej úlohy EÚ – teda predstavy o tvorbe a efektivite armády v štýle „je to skvelý nápad, lebo si v Bruseli myslíme, že je to skvelý nápad“;
. ponuka politického usmernenia pre budúce procesy vojenského plánovania a tzv. kompas na „harmonizáciu vnímania hrozieb a rizík v rámci EÚ“, ktorý by mal byť prerokovaný v decembri 2021 a schválený v marci 2022
Francúzsko prevezme rotujúce predsedníctvo EÚ 1. januára 2022. Počas tohto obdobia budú Macron, nemeckí a bruselskí byrokrati určite pokračovať v presadzovaní „strategickej autonómie“, a to aj na Summite o európskej obrane v prvej polovici roka 2022. Analytici James Jay Carafano a Stefano Graziosi však vravia, že všetky problémy sa dajú oveľa lepšie riešiť tvorbou štruktúr, ktoré Európania (európske štáty) potrebujú, nie aké si EÚ želá.