V rozlúčkovom prejave prvý prezident Spojených štátov George Washington povedal: „Správnou politikou pre nás je vyhýbať sa trvalým spojenectvám s akoukoľvek časťou cudzieho sveta.“ Aká odporná predstava pre vojnychtivých šéfov korporácií a nimi dotovaných think-tankov a politikov, ktorí namiesto vyhýbania chcú rozširovanie.
Štvavý modus je príklad nezodpovedného správania a dôsledky sú zjavné. Protipól aliancie neexistuje, ale aliancia samotná existuje dodnes. Inšpiráciu neberie v pragmatickej doktríne, ale s rastúcim počtom členov a partnerov sa posúva k ruským a čínskym hraniciam.
Aby sme získali predstavu o tom, ako to vníma druhá strana, predstavme si, že by sa Moskva po páde ZSSR rozhodla oživiť Varšavskú zmluvu pozvaním Mexika, aby sa pripojilo k vojenskému spojenectvu s cieľom postaviť sa „agresívnemu správaniu“ rivala. Americký partner by prirodzene krok vnímal ako nebezpečný a znepokojivý.
Počas diplomatických rozhovorov pri zjednocovaní Nemecka a sovietskom ústupe, západní lídri opakovane uisťovali Kremeľ, že aliancia nebude rásť smerom na východ. Najvýraznejší sľub dal americký minister zahraničia James Baker. Už o pár rokov rozmýšľal prezident Clinton ako tento sľub porušiť. Oponoval mu významný diplomat George Kennan: „Rozšírenie NATO by bolo najosudnejšou chybou americkej politiky v celej ére po studenej vojne. Môžeme očakávať, že rozhodnutie obnoví atmosféru chladu vo vzťahoch medzi Východom a Západom a popudí ruskú zahraničnú politiku smerom, ktorý sa nám rozhodne nebude páčiť.“ A nebol sám. Patril k 50 prominentným osobnostiam zahraničnej politiky, ktoré poslali prezidentovi otvorený list: „Rozširovanie NATO nie je ani potrebné, ani žiaduce a táto zle koncipovaná politika môže a mala by byť zastavená.“
Uistenia a sľuby neboli dodržané, na apely sa nebral ohľad. Myšlienka ukrajinského členstva, predložená už v roku 2008, sa však javí vážnejšie. „Bushova administratíva to podporila, ale Francúzsko a Nemecko sa postavili proti z obavy, že by si neprimerane znepriatelili Rusko,“ píše profesor a expert na zahraničnú politiku John Mearsheimer.
Takisto vtedajší veľvyslanec William Burns (dnes Bidenov šéf CIA) varoval pred zhoršením vzťahov kvôli vstupu Ukrajiny do aliancie: „Ašpirácie členstva Ukrajiny a Gruzínska sa dotýkajú ruských citlivých bodov a vyvolávajú vážne obavy z dôsledkov pre stabilitu v regióne. Rusko vníma obkľúčenie, snahu podkopať ruský vplyv v regióne a obáva sa nepredvídateľných a nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré by vážne ovplyvnili ruské bezpečnostné záujmy.“
Na prelome rokov 2013 a 2014 vznikla na Ukrajine vzbura po odmietnutí asociačnej dohody s EÚ a prebehla externe podporená zmena režimu. Okrem slovenského komparzu priletel John McCain a Victoria „Yats is the guy“ Nulandová vybrala Kyjevu premiéra, hoci EÚ chcela mať na tomto poste Klička.
Náhle odovzdanie moci prinieslo obavu o Krym, ktorý nie je len domovom väčšinovo ruského obyvateľstva, ale strategickej námornej základne Sevastopoľ. V roku 1954 bol Krym presunutý pod správu Ukrajiny sovietskym lídrom (ukrajinského pôvodu) Chruščovom ako dar k 300. výročiu zjednotenia. V tom čase sa presun zdal relatívne bezvýznamný, ale dôležitý vo februári 2014 kvôli šumu, že nový režim plánuje ukončiť ruský prenájom základne a odovzdať ho „novým priateľom“.
Moskva tomu predišla začlenením Krymu a keďže väčšina obyvateľstva preferovala ruskú správu a stabilizáciu počas turbulentného obdobia, presun moci bol menej dramatický ako by sa z médií mohlo zdať. Inde to tak pokojné nebolo a nie je dodnes. Preto obavy, ktoré americký veľvyslanec Burns vyjadril, boli opodstatnené. Sklamaní štváči dúfali, že zmena pomerov vytrhne základňu z ruských rúk, ale nakoniec Kremeľ nad ňou získal pevnejšiu kontrolu ako predtým.
Rozširovanie aliancie ilustruje prirodzenú snahu orgánu rozširovať svoju moc a rozpočet. V ukrajinskej kríze vníma Richard Sakwa z Kentskej univerzity osudový geografický paradox: „NATO existuje, aby zvládalo riziká spôsobené vlastnou existenciou.“ A prečo sa stále prikladá do kotla tejto lokomotívy? Možno napovie príbeh New York Times (1997), ktorý ilustroval prospešnosť stratégie pre viaceré subjekty: „V noci je Bruce L. Jackson prezidentom Výboru pre rozšírenie NATO a organizuje súkromné večere pre senátorov a zahraničných predstaviteľov. Cez deň je riaditeľom strategického plánovania Lockheed Martin Corporation, najväčšieho výrobcu zbraní na svete.“
To je len pár príkladov, kedy expanzia a antagonizmus voči východu podporuje napätie, zbrojenie a profit pre korporácie, ktoré následne tlačia „svoje kone“ do politiky, médií a tie dvíhajú ruky za rôzne (údajne potrebné a výhodné) dohody, modernizácie a balíky vojenskej pomoci. Mnohokrát počas napätia, ktoré sami vytvorili.
Flirtovanie západných štruktúr s Ukrajinou sa vinie roky a štát je v indexe vnímania korupcie Transparency International na 122. mieste. Stav umelo vytváraného napätia zjavne rozčúlil aj ukrajinského prezidenta Zelenského, ktorý na margo mediálnej hystérie povedal, že situáciu „nepovažuje za viac napätú ako predtým.“
Bolo by skutočne vhodné vrátiť sa ku koreňom a inšpirovať sa slovami Georgea Washingtona a ideálom Thomasa Jeffersona o „mieri, obchode a čestnom priateľstve so všetkými národmi bez tvorby spojenectiev“, ktorý odrážal realitu medzinárodných vzťahov, kde nič netrvá neochvejne a večne.