Ukrajina dlhé roky nerešpektovala dohodu z Minska. Tá zostala len na papieri. Ukrajinská vláda sa spojila s Amerikou, aby zlikvidovala väčšinovo ruské/ruskojazyčné oblasti
Po viac ako 7 rokoch protiruských sankcií, nenávistnej propagandy a rozširovania americkej armády na východ (áno, aj na Slovensko) nemalo Rusko objektívne inú možnosť, ako zastaviť postup svojich oponentov.
Čokoľvek Ruská federácia urobila, vždy bola západom odsudzovaná. Sám som to videl na pôde Európskej únie za posledné roky snáď stokrát. Stavali plynovod, zle bolo. Nestavali plynovod, taktiež zle. Západní liberáli ich kritizovali za všetko.
Po čase si v Rusku uvedomili, že problém nie je v tom, čo robia alebo nerobia, ale v tom, že vôbec existujú. Rusko jednoducho pochopilo, že pre súčasné západné vlády nebude nikdy partnerom. Tie sa uspokoja len s úplnou porážkou a ovládnutím Ruska. Tak to je.
Ak chceme úprimne hľadať riešenia, tak musíme priznať, že správanie Ruskej federácie je z ich perspektívy pochopiteľné. Nemôžu konať inak, ako konajú.
Takisto je pochopiteľné aj správanie Ukrajincov, ktorí tiež nemôžu konať inak, ako konajú. Nemôžu sa len tak vzdať časti územia. Ani my by sme to nespravili (viď južné Slovensko).
Oba štáty boli dohnané do konfliktu západnými jastrabmi, ktorí si neželajú vidieť nič iné, len to, ako Ukrajinec strieľa na Rusa.
Iste, vysielanie vojakov a tankov sa nedá nikdy chváliť. Jednostranné uznávanie samozvaných menšinových štátov tiež nie je ideálnou cestou.
Treba však riešiť príčinu problému, nie symptómy. Vyliečiť to, čo problémy spôsobuje. Nie tlmiť ich tabletkami na bolesť. Tu nepomôže ani tisíc vzájomných sankcií či humanitárnych pomocí jedným či druhým.
Ak sa úprimne a otvorene pozrieme na situáciu na Ukrajine, s triezvym pohľadom na uvedené konflikty, tak je vhodné komunikovať:
– s ruskou stranou, od ktorej je Slovenská republika energeticky závislá a dobrý vzťah s ňou je v rámci štvorstrannej zahraničnej politiky žiadúci a prospešný; zároveň odmietnuť agresiu, ktorá by smerovala k ujme na majetku, zdraví a životoch civilného obyvateľstva;
– s Ukrajinou, pretože je náš východný sused a jeho problémy ovplyvnia aj Slovenskú republiku; sympatizovať s ukrajinskými občanmi, ktorí chcú žiť v pokoji, prosperite a mieri;
– s najbližšími európskymi partnermi, ktorí dokážu vynaložiť úsilie, aby sa zabránilo ďalšej eskalácii rétoriky a konfliktu. Zároveň rázne odmietať tých, ktorí volajú po ešte viac sankciách a ešte viac zbraniach.
Stredná a východná Európa nie je pre nás „scenár“ ako pre západných partnerov, ale naša vlasť, náš geopolitický priestor. Preto by bolo dobré, keby sa namiesto ďalších provokácií, predvádzania sa, skandovania a hystérie každý subjekt zameral na dialóg a nevzdal sa nádeje na diplomatické riešenie. Každá iná cesta bude len tragickejšia.