Vojna (týždenný komentár)

Rusko napadlo Ukrajinu

Počas týždňa sa udiali na východ od nás udalosti, ktoré nabrali rýchly spád. Najprv ruský prezident Vladimir Putin deklaroval, že uzná separatistické republiky na východe Ukrajiny (niečo ako uznanie nezávislosti Kosova západnými štátmi v minulosti). Už o pár desiatok hodín začali ruské vojenské sily operáciu na ukrajinskom území. Po bombardovaní vojenskej infraštruktúry boli zapojené aj ostatné súčasti ruskej armády.

Bolo by krátkozraké a hlúpe myslieť si, že sa tento akt agresie voči suverénnej Ukrajine odohral zo sekundy na sekundu a bez toho, aby mal istú “predohru”. Ukrajinsko-ruské konflikty sú dlhodobým, možno až historickým problémom. V prostredí východnej Ukrajiny eskalovali najmä za posledné roky – od prevratu, tzv. Majdanu, po ktorom sa Ukrajina začala orientovať na západ a Rusi v oblasti stratili vplyv. Za tie roky zomierali ľudia na jednej či druhej strane. Témou je napríklad vyšetrenie udalostí v Odesse z roku 2014.

Západné štáty, namiesto konštruktívnej diplomacie, dlhodobo prilievali olej do ohňa. Absolútne nezvládli úlohu mediátora. V tejto súvislosti pôsobí až paradoxne, že (aspoň zdanlivým) garantom mieru a relatívnej stability v danej oblasti bol nevyspytateľný americký prezident Donald Trump. Pri súčasnom prezidentovi Joe Bidenovi sa zrejme v Kremli nemusia obávať rýchlej, nevypočítateľnej a tvrdej reakcie. Trump tak ostáva jediným americkým prezidentom v 21. storočí, počas ktorého vlády Rusko nenapadlo inú krajinu, či neanektovalo časť jej územia.

Súčasný konflikt a Putinove kroky západné štáty – najmä USA a ich prisluhovači – využívajú vo svoj prospech a ťažia z neho. Politici, ktorí odhlasovali a podpísali za Slovensko zmluvu s USA sa zrazu môžu prezentovať ako predvídaví a odvážni géniovia. NATO sa zjednotilo asi ako nikdy predtým. Kým donedávna neexistovala zámienka na prítomnosť zbraňových systémov a vojakov na východnej hranici NATO vrátane Slovenska, dnes už tieto dôvody reálne existujú.

Ak si všimneme, aké argumenty ruský prezident na objasnenie svojho postupu použil, tak tie sa takmer nelíšili od tradičných argumentov západných politikov či médií – Putin podľa svojich slov zasahuje proti ukrajinským nacistom. Možno mnohých udivuje, že mu to v celosvetovom meradle neprešlo, keďže na Slovensku, ale aj v zahraničí sme svedkami toho, že ak niekto chce oponenta vyčleniť z debaty, alebo z nejakých sfér verejného života, tak ho označí za fašistu alebo nacistu. V takom prípade je ospravedlnené prakticky akékoľvek zaobchádzanie s oponentom či upieranie jeho práv. Definície fašizmu a nacizmu boli vo verejnom diskurze rozšírené na označenie všetkého, čo nám pripadá zlé, a tento prístup dlhodobo aplikuje aj Putin. Ak teda niekoho označíte za nacistu a následne kričíte “smrť náckom”, skrátka len deklarujete svoj boj za dobro a proti zlu. Ak niekoho dostatočne dehumanizujete, tak si viete obhájiť akúkoľvek agresiu voči nemu – vedeli by o tom rozprávať západné mocnosti, na čele s USA, v súvislosti s Irakom, Líbyou či Juhosláviou. V prípade snahy o legitimovanie vojenskej intervencie sa ešte zvyknú ako relevantné dôvody použiť termíny ako “zbrane hromadného ničenia”, prípadne “chemické zbrane”. Dôkazmi sa agresori neraz veľmi netrápia.

Útok Ruska voči Ukrajine musíme odsúdiť – ako slovanský národ, ktorý nechce podporovať bratovražedné vojny a zároveň štát, v ktorého záujme je, aby sa rešpektovalo medzinárodné právo. Rovnako tak je na mieste odsúdiť ropné a iné dobrodružstvá našich spojencov spoza oceánu, ktorých sa v minulosti udialo požehnane.

Vladimir Putin vo svojom prejave hanebne a v kontraste s faktami poprel historické právo Ukrajincov na vlastný štát a vlastne aj ich existenciu ako národa. Možno aj preto sa ruská armáda stretla na Ukrajine s odporom, aký iste nečakala. Svoju rolu určite zohral aj nacionalizmus Ukrajincov. Z prezidenta Zelenskeho, ktorého málokto bral vážne sa zrazu stal národný hrdina, ktorý vo vojne nasadzuje vlastný život a svojou prítomnosťou dodáva morálku obrancom Kyjeva. Niekoľko málo ukrajinských vojakov, ktorí sa odmietli vzdať ruským námorníkom na malom ostrove, a následne boli zabití sa pre svoju epickú a hrdinskú smrť stali symbolom ukrajinského odporu.

Informácie o bojoch sa rôznia v závislosti od zdroja. Je ťažké sa v tom množstve správ zorientovať a neraz človek naletí – ako napríklad ja, keď som si myslel, že ukrajinskí civilisti zahádzali ruské tanky (respektíve obrnené motorové vozidlá) zápalnými fľašami. Neskôr sa však ukázalo, že video je z Majdanu z roku 2014. Taktiež je diskutabilná pravdivosť správy o smrti čečenského veliteľa Musajeva pri strete s ukrajinskými jednotkami. Informácie mal poprieť čečenský minister Ahmed Dudajev.

Dezinformácie sú všade a vôbec nemusia byť naklonené iba Rusku. Aj preto považujem za nebezpečné a ľahko zneužiteľné, že NBÚ bude môcť blokovať weby, ktoré budú označené ako proruské. Do istej miery by som takéto opatrenie chápal v stave vojny s nepriateľským štátom. V minulosti sa takto zostreľovali lietadlá, ktoré zhadzovali letáky s nepriateľskou propagandou, dodnes sa rušia signály na vysielačkách. My však s Ruskom zatiaľ – chvalabohu – vo vojne nie sme. Veľmi ľahko to môže byť zneužité a skúsenosti s obdobím covidu odkazujú na to, že zneužitie situácie vládou či inými inštitúciami, respektíve záujmovými skupinami je reálne.

Internetom kolujú videá, ktoré svedčia o tom, že mnohí ruskí vojaci ani nevedeli, kam idú a čo je ich úlohou. Mysleli si – a niektorí si aj stále myslia – že ich Ukrajinci budú vítať ako osloboditeľov. Neprišli strieľať civilistov, ale niekto im nahovoril, že idú denacifikovať a oslobodiť bratský národ. Niektorí boli v tom (alebo to len tvrdia), že idú na cvičenie. Ikonickým videom je stretnutie ukrajinských civilistov s ruským tankom, ktorému došlo palivo. Posádka tanku netušila, že je na Ukrajine. Proti vojne sa protestuje aj v samotnom Rusku – v Petrohrade či v Moskve. Vyše 1400 protestujúcich bolo zadržaných.

V súvislosti s uvedeným musím dodať, že považujem za potrebné odsúdiť akékoľvek nepodložené útoky na občanov ruskej národnosti či ruského pôvodu. Ich pôvod či občianstvo neznamená spojitosť s režimom v Rusku a súhlas krokmi Kremľa. Tieto útoky sa dejú, čoho dôkazom je aj vulgárny facebookový komentár progresívneho sedláka Pavla Sibylu na adresu olympijskej víťazky Nasti Kuzminovej, ktorá pre náš štát vybojovala nejeden športový úspech.

Je v princípe jedno, či človek vidí logiku a opodstatnenosť v krokoch Vladimira Putina a ruskej armády, alebo je skôr na strane Ukrajiny. Vojna nevyhovuje nikomu – ani nám ako (zatiaľ) priamo nezainteresovaným. Utečenecká vlna je realitou a my musíme našim slovanským bratom a sestrám pomôcť pri prečkaní tohto obdobia, kým sa mocnosti dohodnú, alebo nenastanú iné okolnosti, ktoré ukončia vojnu a umožnia ukrajinským utečencom návrat do svojej vlasti. Každý vie, čo je v jeho finančných či hmotných možnostiach. Pomôžme im, aby netrpeli núdzou. Ak už pre nič iné, tak preto, aby sa nemuseli v zúfalstve schyľovať ku kriminálnym činom na našom území.

Existujú rôzne zbierky a charity. Všetko si však dôkladne overte, aby ste sa nemuseli báť, že vaše peniaze, šatstvo či potraviny skončia niekde inde.

Spoločne za mier!